Keď sa Emma narodila,čakalo jej matku milé prekvapenie.Mala dvojičku,o ktorej ani lekári ani rodičia netušili,keďže bola skrytá za Emmyním telom a sonografiu podstúpila matka iba raz.Nechcela vedieť ani pohlavie dieťatka a tak všetko nechala na osud.Erik bol hneď po narodení dlhú dobu v inkubátore,nebol tak dobre vyvinutý ako Emma a doktori dokonca neverili,že prežije.Avšak on to zvládol a keď oslavovali svoje druhé narodeniny boli na nerozoznanie.Odmalička boli nerozluční. Boli najlepší priatelia a dokázali sa spolu rozprávať i keď neotvárali ústa.Boli dve telá a jedna duša.Žili si svojím životom,v ktorom boli iba dve mená – Emma a Erik.Nikdy nemal ani jeden z nich nejakého iného kamaráta alebo priateľa.Ale,jednu sobotu dostal Erik záchvat zúrivosti.Našiel v ich spoločnej izbe jej mobil a v ňom asi stovky esemesiek a hovorov od Romana.Aj hlupákovi by došlo,že spolu chodia,no Erik to nechápal,vždy bola Emma iba jeho a teraz ho má nahradiť nejaký Roman?Začal kričať,plakať,kade prešiel tam všetko rozhádzal a porozbíjal.Nakoniec skončil na zemi s črepom od vázy v ruke.Pozrel sa na ľavé zápästie a začal sa jemne s črepom po ňom škrabkať.Pritlačil.Pocítim bolesť a uvidel prvú ranu.Bola dosť veľká,priama a silno krvácala.Prešiel črepom vyššie.Porezal si žily.Znova.Teraz sa v tom však rýpal ako v nedelňajšom obede.Bolelo to.Jeho aj Emmu.A myslím,že práve o to mu išlo,aby si ju takto ešte viac pripútal k sebe.
Na druhý deň sa s Romanom rozišla.Nechcela,ale musela.Odvtedy to však nebolo to isté.Erik mával záchvaty čoraz častejšie.Emma to nezvládala a tak mu povedala,že by bolo lepšie,keby ide bývať na intrák.Bez neho.Uvidela u neho reakciu,akú naozaj nečakala.Začal plakať.Dostal záchvat plaču.Vzlykal ako malý chlapec.Emma si ho najskôr nevšímala a ďalej si čítala knihu.Ale po pol hodine ju to prestalo baviť a zvrieskla na neho,či sa nevie chovať dospelo,že má 17 rokov a rozum ako 10 ročný,že ju to už nebaví ho stále utešovať a že je jeho sestra nie osobný opatrovateľ.Pozeral na ňu ako nikdy predtým.V očiach mal nenávisť.Plno nenávisti.
Sedela v kresle.Taká nevinná.Ako keby nič nespravila.Ďalej si čítala a ani minútu na neho viac nemyslela.Netušila však,že mu dala dobrý dôvod pre samovraždu.
15.Júna 2003 sa Erik pokúsil podrezať.Presne 4 dni po ich hádke,teda skôr Emmynom monológu.Zobral si kuchynský nôž a zamkol sa v ich spoločnej izbe.Ľahol si na jej postel.Cítil jej vôňu z jej perín.Videl všetkých plyšových medvedíkov,ktorých jej dal,zoradených podľa velkosti.Ale to,čo ho najviac bolelo,bola ich spoločná fotka ako bábätiek,na jej nočnom stolíku.Trochu zaprášená a nekvalitná,ale boli tam oni.Oni dvaja.Vtedy im patril svet.Bože,ako veľmi ju chcel späť.Ako veľmi chcel,aby boli navždy spolu,aby sa nehádali,aby spolu mohli žiť,sami,bez závezkov.Ale ona mala už svoj život.Odcudzovali sa a on to každým dňom cítil čoraz viacej.Vždy keď chcel byť s ňou,už niečo mala.Vídali sa tak raz za 3 dni,aj to len letmo,lebo už niekam išla.On celé dni presedel v izbe.Kreslil.Písal.Čítal.Robil všetko,ale všade bola ona.Na jednej strane túžba,vrátiť to späť,na druhej nenávisť zato,že ho ignoruje.Ako to ale môže tak zvládať?Sú dvojičky.Brat a sestra.Predsa nemôžu byť spojený iba tým,že mali tú istú pupočnú šnúru.Muselo tam byť niečo duševné.Nejaká stena medzi nimi,ktorú zatiaľ objavil len on.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
orochimaru  4. 2. 2010 13:05
Zaujiymave!

..pekneee!!?! ...
Napíš svoj komentár